Uplynulý rok sa o smrti a o mŕtvych hovorilo častejšie ako obvykle. Bol za tým veľký strašiak s názvom koronavírus, ktorému sa dostalo nezvyčajnej pozornosti. Aj keď to bol rok plný ťažkých, smutných a niekedy až absurdných situácii, predostrel v našej spoločnosti tému hodnôt, ako je rešpekt, úcta, dôstojnosť a život sám.
Ako to počas obdobia, kedy bola vyhlásená pandémia, zvládali tí, ktorí sa ocitli v prvej línii? S čím sa museli popasovať ľudia pracujúci v pohrebníctve? Ako túto etapu života vníma človek, ktorý v tomto neľahkom období zabezpečoval aj pohreb generála Lučanského?
Ivana Padarasová je konateľkou popradskej spoločnosti Acheron, ktorá od roku 1995 ponúka pod Tatrami kompletné pohrebné služby. (Acheron – v starogréckej mytológii podsvetná rieka, cez ktorú prevážali nebožtíkov). Sama prichádza do kontaktu nielen so zosnulými, ale hlavne s pozostalými, ktorí chcú svojich blízkych dôstojne pochovať. Bola to práve spoločnosť Acheron, ktorá začiatkom roka zabezpečovala v Štrbe aj medializovaný pohreb generála Lučanského.
Ako protipandemické opatrenia zasiahli do starostlivosti o zosnulých a ako ovplyvnili poskytovanie pohrebných služieb? Viac v rozhovore …
…
Ivana, Vy prichádzate do kontaktu so smrťou častejšie ako iní ľudia. Ako ju vnímate? Je smrť niečo, čoho sa treba obávať? Ako sa s ňou viete vysporiadať Vy?
“Báť sa smrti? Hm, zvláštna otázka. To by sme sa museli báť už príchodu na tento svet a aj samotného života. Myslím si, že namiesto strachu zo smrti je prínosnejšie pochopiť, o čom je život. Smrť je len jeho súčasťou, tak ako je jeho súčasťou narodenie. Poniektorí ľudia si myslia, že budú žiť večne, no smrť dorazí jedného dňa ku každému z nás. Je tu a to nikdy nezmeníme. Preto je dôležitejšie pochopiť samotný život, ktorý je krásny, aj keď má obrovské prekážky. Tie prekážky, sú výzvou pre ľudí, nájsť zmysel života, jeho hodnoty a tak aj žiť. Vysporiadať sa so smrťou? Nikdy! Nikdy sa so smrťou nevyrovnám ani ja, no mám voči nej obrovský rešpekt, prijímam ju, ale nemyslím na ňu.“
Pohrebné služby zabezpečujete už 26 rokov. Máte predstavu, koľko asi ľudí ste za tie roky previezli na „druhý breh“?
„Áno, je to už dlhá doba, no nikdy som nepočítala, koľkých som odprevadila na druhý svet. Ročne to však mohlo byť okolo 250 ľudí. Vývoj úmrtí neevidujeme. Platí však pravidlo, že sú obdobia, kedy je úmrtí viac a kedy menej. Stále sa to takto opakuje.“
Štatistický úrad nedávno uverejnil informáciu, že pandemický rok 2020 prispel k vyššej celkovej hrubej miere úmrtnosti na Slovensku. Naozaj ste minulý rok pochovali viac ľudí? Bolo hlavným dôvodom úmrtí ochorenie Covid-19?
„Nemôžem potvrdiť ani vyvrátiť podklady štatistického úradu, ale takto jednoznačne to nevidím. Áno, úmrtnosť je vyššia, ale nemyslím si, že nejako výrazne. Sú mesiace, kedy je úmrtí viac a sú mesiace, kedy je úmrtí menej. Dôvod úmrtí sa týkal vo väčšine prípadov predchádzajúcich chorôb, ktoré nesúviseli s Covid-19.“
Opatrenia súvisiace s vyhlásenou pandémiou zasiahli každého z nás. Vy a Vaši zamestnanci ste však boli v prvej línii. Ako to celé vyzeralo v praxi?
„Samozrejme, že aj nás zasiahli tieto opatrenia a to výrazným spôsobom. Napriek tomu, že pohrebné služby boli tiež v prvej línii, v praxi to vyzeralo, ako keby sme ani neexistovali. Hlavne úvod tejto celej pandémie bol pre nás nesmierne zložitý. Aj keď sme mali nejaké zásoby ochranných prostriedkov, dostať sa k rúškam a rukaviciam bolo nemožné, o dezinfekčných prostriedkoch ani nehovorím. Smutné bolo hlavne to, že tie isté rúška, ktoré som kupovala predtým za pár centov, zrazu sa ich cena vyšplhala do obrovských výšok. Respirátory som stihla ešte kúpiť za nejaké 3 – 4 Eur, no o týždeň za pár kusov respirátorov som zaplatila až 25 Eur, čo bol pre mňa šok. Mám odložený bloček aj za nákup dezinfekcie v sume takmer 1000 Eur. Ďalej nám bolo treba zakúpiť kombinézy, pretože nik z nás nevedel, či prevážajúci bude alebo nebude pozitívny.“
Situácia kvôli vyhlásenej pandémii bola a stále je neštandardná, vysoko riziková a vyžaduje si oveľa väčšie nasadenie spojené so zvýšenými nákladmi. Bola vám zo strany štátu poskytnutá finančná, personálna, administratívna alebo materiálna pomoc?
„Všetko, s čím sme sa museli popasovať, nebolo ani zďaleka zanedbateľné. A pomoc? Pohrebné služby nie sú štátny sektor, takže prečo nejaká pomoc?! Najťažšie sa bolo vysporiadať s tým, ako pristupovať k nebožtíkom, lebo sme nevedeli, či sú, alebo nie sú pozitívni. Či ich obliekať, alebo neobliekať, aby sme sa náhodou nenakazili. Z úcty k zosnulým a pozostalým sme však za dodržania predpisov telá od počiatku obliekali. Kým záchranári chodili v skafandroch, ktoré im boli zabezpečené, my sme pracovali v kombinézach, ktoré sme si sami museli zakúpiť. Cítili sme sa, že sme niekde na samom konci dôležitosti a bez povšimnutia. Aj keď to neboli pre nás ľahké časy, skúšky, ktoré prišli, sme nakoniec zvládli. Týmto chcem poďakovať svojim kolegom a našim zamestnancom, a tiež všetkým, ktorí túto prácu vykonávajú.“
Odlišovali sa nejako poplatky za vaše služby počas vyhlásenej pandémie v porovnaní s bežnou situáciou? Museli ste zvyšovať ceny?
„Celá táto situácia zasiahla všetky pohrebné služby, nielen nás. Robili sme aj to, čo bežne nerobíme. Nakoniec sa to muselo prejaviť aj v cene našich služieb. Pandemické príplatky sa za naše služby pohybovali od 50 do 100 Eur, čo zákazníci plne chápali a akceptovali. “
Ako to počas uplynulého roka vyzeralo s úmrtnosťou na iné choroby?
„Ako to vyzeralo? Nijak! Človeku v poslednom štádiu rakoviny sa pridružil kovid a bolo z toho úmrtie na kovid. Nik nepozeral na predošlé choroby zosnulého. V žiadnom prípade nepopieram, že sú tu rôzne nebezpečné vírusy s obrovskou silou, ktoré aj v uplynulom období zasiahli hlavne starších a chorých ľudí. „
Boli nejaké problémy s prevozom telesných pozostatkov zo zahraničia počas pandémie? Ako sa stavali úrady?
„Problémy so zahraničím? Všade to funguje inak ako na Slovensku. Zaujímavé je, že Slovensko dokáže pre zahraničie urobiť doslova všetko za počkaním, ale naopak to už takto nefunguje. Hlavne v tomto období sa pri preprave telesných pozostatkov do inej krajiny prejavila totálna nedokonalosť zákonov, ktoré nepomáhajú, ale zložitú situáciu ešte viac komplikujú. Tu mohol diplomaticky pomôcť aj štát, ale nebolo tomu tak. Aj keď sa v tomto smere niečo urobilo, proces s úmrtiami v zahraničí nebol vôbec domyslený.“
Ako dlho môže byť vlastne mŕtve telo v chladiacom zariadení? Neskomplikovali dĺžku a celý proces pochovávania aj niekoľkodňové karanténne opatrenia?
„Zákon hovorí do 14 dní, pokiaľ je telo zosnulého v chladiacom zariadení. Takto sme dokázali pomôcť aj ľuďom uviaznutých v karanténe a vykonať rozlúčku, keď sa jej už mohli zúčastniť.“
Ako vyzerali samotné pohreby a smútočné obrady počas vyhlásenej pandémie? Dodržiavali všetci vyhlásené opatrenia? Ako táto situácia vplývala na pozostalých?
„Čo sa týka samotných obradov, áno ovplyvnilo ich to vo veľkej miere. Pohrebné služby nie sú obstarávateľom, takže obrady v každej obci a meste prebiehali rôzne, tak ako sa komu chcelo. Vyhlášky, ktoré stanovili na obradoch maximálne 6 ľudí, sa takmer nikde nedodržiavali. Kým niekde na dedine a v kostoloch bolo aj 80 ľudí, inde sa zase snažili byť v čo najmenšom počte. Tieto opatrenia a obmedzenia spôsobovali ťažkosti predovšetkým pozostalým, ktoré im na zmiernení ich bolesti a žiali vôbec nepridávali.“
A čo medializovaný pohreb generála Lučanského, ktorý zabezpečoval Acheron? Viete porovnať tento pohreb a pohreby iných ľudí?
„Pohrebu generála Lučanského, ktorý zabezpečovala naša firma Acheron, som sa zúčastnila aj ja osobne. Preto mi nedá vypichnúť, že celý ten „humbuk“ ohľadom opatrení a obmedzení sa udial iba na Lučanského pohrebe. Na žiadnych iných pohreboch sa nič také nedialo a už vôbec tam nebolo toľko policajtov ako práve na pohrebe pána Lučanského, kde ľudia prišli prejaviť iba svoju úctu. Je to smutné, no pravdivé. „
Ivana, čo by ste dodali na záver?
„Napriek tomu, že oblasť pohrebných služieb, kde pracujem, nepatrí k tým najpozitívnejším, musím povedať, že svoju prácu milujem. Aj keď som si v tejto práci prešla tým najväčším konkurenčným peklom, viem, že život má pre mňa obrovskú hodnotu. Robím to už 26 rokov a teší ma, že môžem byť v tej najťažšej chvíli oporou. Vážim si všetkých ľudí, pretože aj bezdomovec môže byť úžasný človek, ktorý len nenašiel zmysel vo svojom živote a nevedel vyjsť z dna, do ktorého spadol. Preto si vážme seba a druhých a pristupujme k iným vždy s úctou. Najviac prejavená úcta je, keď môžem stáť pri človeku v jeho posledných chvíľach a byť pri ňom do posledného výdychu.“
„Chcela by som sa touto cestou úprimne poďakovať všetkým kolegom a našim zamestnancom za ich odhodlanú prácu a tiež všetkým našim zákazníkom za ich prejavenú dôveru.“ – dodala na záver rozhovoru Ivana Padarasová, konateľka spoločnosti Acheron.
