Na dnešný deň pripadá výročie udalosti, ktorá je tak trochu zabudnutá. Pritom vďaka nej sa Košice dostali na výslnie. Dnes je 710. výročie Bitky pri Rozhanovciach (Košiciach). Kronikári ju nazvali najkrutejšou od vpádu Mongolov. Košice sa aj vďaka výsledku tejto bitky definitívne stali slobodným kráľovským mestom. Zmenila aj dejiny celého Uhorska.

Oligarchovia existovali už pred stáročiami

V stredovekých dejinách môžme použiť na bohatých, mocných, no pritom bezohľadných mužov z radov šľachty pojem magnát. Alebo oligarcha. Samozrejme, nie všetci šľachtici boli takí, no viacerí z mocných a vplyvných rodov okato a demonštratívne zneužívali svoje postavenie. Na území väčšiny dnešného Slovenska takto negatívne vynikal Matúš Čák Trenčiansky.

Na východnom Slovensku a dnešnom severovýchodnom Maďarsku to boli Omodejovci z rodu Aba. Palatín Omodej si podobne ako Matúš Čák privlastňoval cudzie, často aj kráľovské majetky. Často sa dnes píše o vojenskej sile, akou disponoval Matúš Čák, no Omodej tiež disponoval slušnou vojenskou silou. Napokon, už v roku 1285, počas druhého Tatárskeho vpádu do Uhorska sa podieľal na porážke oddielov mongolského veliteľa Talabugu.

Predohra konfliktu

Aj vďaka zásluhám, ktoré mu nemožno uprieť si Omodej Aba s rodinou robil zálusk na rozmáhajúce sa Košice. Nečudo, na začiatku 14. storočia už malo mesto kamenné hradby a prosperovalo vďaka výhodnej polohe na križovatke obchodných ciest. Samozrejme, Košičania nechceli ani počuť o tom, že by sa stali poddanským mestom rodu Aba. Konflikt oboch strán bol na spadnutie.

Omodejovi bolo aj napriek vplyvu a pomerne početnej armáde jasné, že priamy útok na mesto by nebol najlepší nápad. Košice vtedy mali niekoľko tisíc obyvateľov a do boja mohli postaviť minimálne niekoľko stoviek vojakov. V ich prospech hrali aj hradby. Preto Omodej Aba zvolil inú taktiku – kde mohol, mestu škodil – napádal a ničil jeho majetky. Jeho oddiely prepadli aj niekoľko kupcov, ktorí smerovali do mesta. V okolitých lesoch zriadili nelegálne mýtnice, kde od pocestných a kupcov vyberali doslova výpalné.

Vražda na úvod

Na základe sťažnosti mešťanov sa o tom všetkom dozvedel aj kráľ Karol Róbert z rodu Anjou. Paradoxne mu táto situácia prišla vhod. Dosť veľkú časť územia Uhorského kráľovstva ovládali už spomínané rody magnátov a oligarchov. Karolovi Róbertovi bolo jasné, že proti všetkám naraz bojovať nemôže. No napadlo mu, že odpor by postupne vedel zlomiť „salámovou metódou“. Čiže si diplomaticky, alebo vojensky podrobiť jeden odbojný šľachtický rod za druhým.

Čo sa diplomacie týka, v tomto zámere mu mal pomôcť vyslanec pápeža Klementa V. – kardinál Gentilis. Mal hlavnú úlohu pri sprostredkovaní rokovaní medzi oligarchiou a kráľom. Veľmi sa mu však nedarilo a panovníkovi pomáhal aspoň radami. A zrejme kardinál vnukol kráľovi myšlienku, aby využil konflikt medzi Košičanmi, vernými spojencami a Omodejom Abom. Ten sa snažil ovládnuť Košice stoj čo stoj, veď spolu so Spišskými Sasmi predstavovali posledný ostrov odporu na území, ktoré ovládal.

Zrejme práve vďaka tajnej komunikácii medzi Gentilisovými ľuďmi a Košičanmi došlo k tomu, že na mocného oligarchu pripravili pascu. Košičania Omodejovi v septembri 1311 sľúbili, že mu mesto slávnostne odovzdajú. Dokonca mala byť pripravená aj donačná (darovacia) listina od kráľa. Omodej, mysliac si, že konečne vyhral, súhlasil. Spolu s desiatkami verných slávnostne vpochodoval do mesta. Brány sa však zavreli a Košičania sprievod prepadli. Abu Omodeja zabili a väčšina jeho sprievodu skončila v zajatí ako rukojemníci.

Po tom, ako Omodejovci prijali pre nich potupné rozhodnutie kráľa z 3. októbra 1311, že sa majú mesta vzdať, vrátiť aj všetky nakradnuté majetky, mali mešťania držať rukojemníkov v zajatí do Turíc (máj 1312). Mimochodom, medzi prominentných zajatcov patril aj známy magister Donč, ako aj jeho strýko Demetrius. Tým sa podarilo pomocou vyjednávania dosať zo zajatia zrejme už v januári 1312. Tak či onak, Omodejovci začali s nepriateľskými akciami proti kráľovi aj mestu v marci 1312. Prepadli kráľovský majetok Blatný Potok (Sárospatak), čo definitívne ukončilo prímerie medzi Omodejovcami a ich prívržencami na jednej strane a Košičanmi s kráľom na strane druhej.

Obliehanie Košíc

Omodejovci sa spolu so svojimi vernými usídlili na hrade Šariš. Ten začal kráľ obliehať ešte v máji 1312. Ako je dnes vďaka dobovým záznamom známe, Matúš Čák poslal na pomoc 1700 kopijníkov. K tomu možno prirátať minimálne dvakrát toľko pešiakov. Je celkom pravdepodobné, že so sebou mali aj ťažké obliehacie stroje – napríklad trebuchety. Keď sa kráľ dozvedel o tejto armáde, prerušil obliehanie a utiahol sa na Spišský hrad.

Košičania sa medzitým pripravili na to, že mesto bude obliehané. Bolo im jasné, že po predchádzajúcich udalostiach, sa im budú chcieť oligarchovia na čele s Omodejovcami pomstiť. Preto mešťania nenápadne zhromažďovali zásoby pre zhruba 6500 obyvateľov Košíc a ich bezprostredného okolia. Podľa historika Ondreja Halagu bolo zo spomínaných 6500 obyvateľov mesta zhruba 2200 mužov schopných ostreľovať nepriateľa šípmi. Z nich 1500 sa mohlo riadne vyzbrojiť do otvoreného boja. Či už ako jazdci, alebo pešiaci.

Obliehanie Košíc trvalo od 31. mája do 14. júna 1312. Najprv ich obliehala početne slabšia armáda Omodejovcov, ku ktorým sa pridali ozbrojenci zo Šariša a nakoniec aj armáda, ktorú vyslal Matúš Čák. Tá dorazila 12. júna a pre Košičanov nastali krušné chvíle, keďže presila bola oproti obrancom zhruba troj až štvornásobná. Mesto bolo zasypávané spŕškou šípov, kameňov z katapultov a obliehatelia sa všemožne snažili zbúrať aspoň časť hradieb. Práve tie dávali obrancom výhodu proti početnej presile.

Nepriateľom odpovedali strelami z lukov, prakov a kuší. Hádzali po nich fakle, kamene, či horiace trámy, liali na nich rozžeravenú smolu, horúcu vodu, či masť. Mesto zrejme požiadalo o pomoc aj kráľa. Ten bol zrejme rozhodnutý pomôcť mestu tak či tak. Počítal s tým, že neúspešné obliehanie predsa len nalomilo morálku aj počty nepriateľov. Keď okolo obeda 14. júna 1312 ustalo ostreľovanie košických hradieb, obrancovia si určite vydýchli. No nie nadlho. Nepriateľská armáda prerušila obliehanie kvôli tomu, že sa dozvedeli o tom, že sa blíži kráľ a jeho armáda.

Bitka, ktorá zmenila dejiny

Omodejovci a ich spojenci totiž chceli predbehnúť kráľa a zaujať čo najvýhodnejšie postavenie pre bitkou. Svoje oddiely rozvinuli na svahu nad riekou Torysa pri obciach Rozhanovce a Beniakovce. Kráľovi neostávalo iné, ako akceptovať daný stav. Posilnený oddielmi Spišských Sasov a rytierov Rádu johanitov zaujal postavenie v údolí. Omodejovci a ich spojenci s taktikou veľmi nešpekulovali a rozhodli sa kráľa s armádou zničiť prvým, priamym úderom. Takmer sa im to podarilo, keďže sa dobre rozbehli z kopca, poriadne zatlačili kráľove oddiely, pričom padol aj jeho zástavník Gurke. To bol nebezpečný moment, lebo kráľove oddiely sa mohli dať na ústup, alebo rovno útek. Aj kráľ zrejme považoval bitku za stratenú, lebo Omodejovci neustále posilňovali stred vojska, aby sa dostali ku kráľovi a mohli ho zabiť, či zajať.

No zareagovali križiaci – johaniti – v tom čase asi najlepšie vycvičení a vyzbrojení vojaci v Uhorsku, ktorí doslova zmietli ľavé krídlo omodejovskej armády a prebili sa až ku kráľovi. Ten ďalej bojoval pod ich zástavou. Ku kráľovi sa prebili aj oddiely Košičanov, ktoré prišli na pomoc. Vtedy padli velitelia oddielu Matúša Čáka – Aba Pekný a Demeter, ako aj dvaja Omodejovi synovia – Mikuláš a Dávid. To vyústilo k zmätku a následnému úteku ich vojska.

Bitky sa mohlo odhadom zúčastniť celkovo zhruba 10 – tisíc bojovníkov na oboch stranách, preto kronikár vo Viedenskej obrázkovej kronike konštatuje, že išlo o najväčšiu bitku od čias vpádu Mongolov v roku 1241. Kráľ síce utrpel početne väčšie straty, no na druhej strane padlo viac šľachticov – veliteľov, čo napokon rozhodlo.

Skončilo sa tak obdobie neobmedzenej vlády Omodejovcov, ktorým kráľ skonfiškoval ich majetky. Výsledok bitky presvedčil niektorých šľachticov, aby sa k nemu pridali, iných dokázal poraziť vojensky. Aj územie Matúšovej dŕžavy sa postupne zmenšovalo a Čák napokon zomrel v roku 1321. O dva roky neskôr už Karol Róbert ovládal územie celého Uhorského kráľovstva.

Pokiaľ ide o Košice, Kráľ mestu pár dní po bitke potvrdil ich výsady a zároveň ich vnímal ako jedného z najvernejších spojencov. Začala sa éra vzostupu Košíc, ktoré boli v nasledujúcich storočiach bohaté a mocné. Vďaka štatútu slobodného kráľovského mesta si dokázali zachovať nezávislosť a stali sa jedným z najvýznamnejších miest Uhorska.

Bitku dnes pripomína pamätník – drevené sochy na lúke nad Beniakovcami a malé múzeum na obecnom úrade v Rozhanovciach, kde je aj dioráma – trojrozmerné zobrazenie celého bojiska aj s figúrkami vojakov. V júni 2012 prebehla rekonštrukcia Bitky pri Rozhanovciach, na ktorej sa zúčastnilo zhruba 100 šermiarov zo Slovenska a zahraničia.

foto: Košice Aktuálne, wikipedia a teraz.sk