16.2.2022 BRATISLAVA
Adriana Kráľová je mamičkou troch detí a tiež jedným z rodičov, ktorí verejne prejavujú svoju nespokojnosť so situáciou v našich školách a to predovšetkým v súvislosti s protipandemickými obmedzeniami. Ako vyštudovaná pedagogička a autorka viacerých iniciatív venujúcich sa deťom, ale najmä ako mama, veľmi citlivo vníma zásahy, ktoré ohrozujú bezpečnosť, dôstojnosť a práva detí. Je zakladateľkou iniciatívy Škola bez podmienok, ktorej cieľom je, aby rodičia mali vždy ako prvoradí možnosť rozhodovať o akýchkoľvek zásahoch do zdravia, vzdelávania a života svojich detí. Adriana vo svojom nedávnom videu na Facebooku oznamuje, že zasiela podnet generálnemu prokurátorovi SR Marošovi Žilinkovi vo veci pretrvávajúcich diskriminačných nariadení a režimov na školách. Viac v nasledujúcom rozhovore.
Adriana, včera preletelo facebookom Vaše video, v ktorom oznamujete, že generálnemu prokurátorovi SR Marošovi Žilinkovi zasielate podnet týkajúci sa nezákonnosti a diskriminácie detí na školách. O čo konkrétne v tomto podnete ide?
„Mnohí rodičia pozorne sledujú vývoj pandémie. Máme za to, že režim OP na školách v prípade karantén hrubo zasahuje do práv tej časti detí, ktoré sú zdravé a nemôžu sa naďalej prezenčne vzdelávať a to ani vtedy, ak by boli negatívne testované. Ako vyštudovaný pedagóg zastávam názor, že prezenčná forma výučby je kvalitnejšia a preto tento režim môže spôsobovať rozdiely v právach na rovnaké podmienky vo vzdelávaní. Naopak dištančná výuka našim deťom v mnohých prípadoch škodí. Viac argumentov uvádzam priamo v podaní. „
Podnet pre generálneho prokurátora
Chcete týmto podnetom poukázať na to, že ide o nezmyselné a diskriminačné opatrenia?
„Je všeobecne známe, že očkovaní aj prekonaní ľudia sa môžu nakaziť a tiež ochorieť. Z toho logicky vyplýva, že vírus môžu aj šíriť. Nie je to žiadna špeciálna teória, tento jav je všeobecne známy. Ľudia na vlastnej koži zažívajú, čo za nezmysly v tomto štáte nariaďujú občanmi nevolení úradníci. Ak sa bavíme o skutočnosti, že moc pochádza od občanov podľa Ústavy Slovenskej republiky, potom ju takto priamo uplatňujeme týmto podnetom. V týchto diskriminačných režimoch nevidíme žiadnu logiku, skôr ide o cielený očkovací nátlak, ako donútiť naše deti prijať štátom podporovanú propagandu. My sme ale kompetentní rodičia a v plnom rozsahu rozhodujeme o zdraví našich detí a o zvolenej forme školskej dochádzky, ktorá je ich ústavným právom. V podnete sa venujeme aj problematike a dopadom dlhodobého prekrytia horných dýchacích ciest u žiakov vo výchovno-vzdelávacom procese.“
Vo videu uvádzate, že tento podnet podpísalo viac ako 142-tisíc občanov Slovenska. To je už veru riadne veľké číslo. Je to v slovenských školách naozaj až tak kritické?
„Ak by sme si mali zopakovať matematiku, potom pri aritmetickom zaokrúhlení ide o hlas 143 000 podpisov občanov SR. Je to číslo, ktorým disponuje celá iniciatíva Škola bez podmienok v rámci petícií (niektoré podpisy sa môžu duplikovať). Toto číslo sme uviedli aj v podnete, aby bolo generálnemu prokurátorovi jasné, že nejde o zanedbateľný hlas. Slovenskí rodičia nie sú viac ochotní tolerovať nariadenia, ktoré sú diskriminačné voči našim deťom. V slovenských školách je to naozaj kritické, najmä ak si z hodín dejepisu odrazu takmer nik nepamätá, kedy a kto sa v histórii takto vyčleňoval zo škôl. Ochrana zdravia je v poriadku, ale práva detí sú niečo, čo by malo byť dodržiavané za akejkoľvek situácie, aj tej pandemickej. Naše deti sú chránené nielen Ústavou SR, ale aj medzinárodnými dohovormi a zmluvami.“
Adriana, Vy ste sa stala mamičkou – aktivistkou, ktorú „doba kovidová“ nenechala len tak nečinne vysedávať. Rozhodli ste sa konať a postaviť sa za práva detí i slovenských rodín. Čo všetko Vás toto úsilie stálo? Vidíte už konkrétne výsledky svojho úsilia?
„Dosiahli sme veľa. Vytvárame rovnováhu v tejto absurdnej dobe. Iniciatíva Škola bez podmienok sa spolupodieľala na mnohých úspechoch. Stále platí čestné prehlásenie o bezpríznakovosti na školách. Funguje dobrovoľné samotestovanie na doma. Zrušila sa aj povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest vo výchovno-vzdelávacom procese na určité obdobie. V tomto úsilí budeme pokračovať a zbierame podpisy k tejto problematike v petícii. Platí dobrovoľnosť v očkovaní. Nedopustíme však, aby naše deti boli diskriminované, preto konáme. Vytvárame verejný tlak otvorenými listami, podaniami, petíciami a inou verejnou občianskou činnosťou. Stojí to veľa. Naše deti stoja omnoho viac. Za naše deti sa postavíme vždy.“
Čo hovoríte na právne povedomie rodičov, učiteľov a riaditeľov škôl? Ako vnímate postoje rodičov voči správaniu zo strany formálnych autorít?
„Právne povedomie rodičov a všetkých zúčastnených sa neustále zvyšuje vďaka viacerým nemainstreamovým médiám, ktoré sa snažia o edukáciu občianskej verejnosti. Snažia sa o ňu aj mnohí právnici. Najsilnejšími bojovníkmi je práve JUDr. Peter Weis a JUDr. Lukáš Machala. Mnohí rodičia sa však radšej skryjú za svoje respirátory a uprednostnia pohodlný život. Majú síce svoj názor, ale ostávajú ticho, pretože ich to nič nestojí. Na konci dní povedia, že boli s nami. Ale to nestačí. Ak sa pácha neprávosť, je našou morálnou povinnosťou hovoriť pravdu nahlas. Alebo sa aspoň pokúsiť niečo urobiť. To si ale vyžaduje spomínanú odvahu bez strachu z formálnych autorít. Tu si treba uvedomiť, že sú to takí istí ľudia ako my, preto nie je dôvod na obavu. Každý je svojim postavením dôležitý, no svedomie a česť je to najvyššie postavenie ľudskej duše.“
Ako by ste postupovali Vy, ak by ste boli v pozícii učiteľky alebo riaditeľky školy a v čase vyhlásenej pandémie by prišli z ministerstva všetky tieto nariadenia?
„Ja som napísala jeden veľmi dôležitý blog. Je tam všetko, ako zlyhal štát a tiež prislúchajúce rezorty zodpovedné za riadenie pandémie. Poviem to veľmi jednoducho. Ak vláda nemá dôveru, potom ľudia takúto vládu nerešpektujú. Apokalypsa je potom výsledkom nevyvodenia zodpovednosti za riadenie tejto pandemickej situácie, v ktorej sa ocitol celý svet. Keby som tu mala všetko vymenovať, bola by z toho dlhá písomná práca. Za najdôležitejšie opatrenia považujem prevenciu, liečbu a fungujúci systém. Ani jedno a ani druhé sa nedeje. Oheň sa nehasí, oheň nesmie vzniknúť. A keby som mala v rukách moc, určite by som rešpektovala zákony, Ústavu SR, medzinárodné dohovory a právo na vôľu, nedotknuteľnosť a ľudskú dôstojnosť. Uplatňovala by som rovnaké zaobchádzanie s každým človekom, pretože ak nie sme si všetci rovní, potom je čas uvažovať na tým, čo sa stalo s ľudskými právami a či demokraciu nestrieda iný režim.“