Hlavne starší školáci sú nadmerne vystresovaní z enormného množstva medializovaných správ o COVID-19, ktoré deprimujú aj dospelých, nieto ešte deti. Už rok čakajú na správu, kedy pôjdu do školy a miesto toho sa dozvedajú, koľko ľudí infekcii už podľahlo. Deti trýzni neistota, v ktorej žijú a nik im nevie poskytnúť sofistikovanú predpoveď ako dlho bude covidové nebezpečenstvo ešte trvať. „Jednoduchšie deti to tak nevnímajú, ale tie, ktoré majú vyšší stupeň abstraktného myslenia, majú problémy. Ak to v sebe deti držia, podliehajú depresiám,“ tvrdí MUDr. Katarína Ackermanová, ktorá vykonáva pedopsychiatrickú prax v Univerzitnej nemocnici L. Pasteura (UNLP) už 30 rokov. „Dôležitá je adaptácia a spolužitie s týmto obdobím, inak dochádza k narušeniu sociálneho vývinu u detí,“ radí psychologička Mgr. Patrícia Vesel Ganoczyová z I. psychiatrickej kliniky.
Internet a „svietiace deti“ – riziko vážnych závislostí
Deti a mladiství doma bez kontroly často uprednostňujú svoje potreby pred školskými povinnosťami. Objavujú sa poruchy správania, neúčasť na dištančnom vzdelávaní. „Majú prevrátený denný režim, v noci trávia veľa času na PC, hrajú počítačové hry, komunikujú nezdravo na sociálnych sieťach a reálne im hrozí závislosť na internete,“ konštatuje Ackermanová. Samostatným problémom je čas, ktorý deti trávia pri obrazovkách a displejoch. „Hovorím im, že od toľkého žiarenia obrazoviek svietia v tme. V problematických rodinách sa táto voľnočasová aktivita mieša s únikom pred realitou a je ťažké nájsť zdravú hranicu. Vtedy veľa pracujem s rodičmi na vzťahoch s ich deťmi, aby deti videli aj iný zmysel v živote, nielen postup v dosiahnutých leveloch a v počet vzhliadnutých youtuberov,“ vysvetľuje Vesel Ganoczyová. „Všeobecne by bolo fajn ustáliť sa na konkrétnom čase, kedy deti môžu tráviť čas pri displeji (napr. hodinu denne), alebo si dohodnúť konkrétne dni. My dospelí by sme im mohli ísť príkladom a napr. nečítať si správy na telefóne pri obede,“ dodala.
V mojej hlave žijú ďalší ľudia – disociatívna porucha z 19. storočia opäť v hre
Tým, že deti sú vystavované dlhodobému stresu, ktorý ma charakter kumulatívnej traumy (súčasne pôsobí viac stresových faktorov) uplatňujú sa vôľou neovplyvniteľné disociatívne psychopatologické mechanizmy a môže sa rozvinúť disociatívna porucha identity. Čo to znamená? „Predstavuje obranný mechanizmus. Dieťa stojí pred dilemou: Čo ak tu nie som sám, čo ak vo mne žije ešte ďalšia osoba? Sám pacient sa pri tom označuje za “hostiteľa”, pričom k jeho osobnosti sa pridruží ďalšia, niekedy je ich viac,“ konkretizuje pedopsychiatrička Ackermanová. Disociatívne poruchy boli časté v 19. a začiatkom 20. storočia, no doba sa zmenila a po 100 rokoch odborníci, pri diferenciálno – diagnostických úvahách, opäť na nich myslia a primerane ich liečia.
Domáca izolácia robí z niektorých školákov svedkov domáceho násilia
Pandemická separácia vyslovene ohrozuje deti z problematických rodín, kde sú komplikované vzťahy, nehovoriac o rodinách, kde bohužiaľ vládne násilie, osočovanie, či zneužívanie. Mnohých rodičov pandémia pripravila o prácu, majú finančné problémy – aj to negatívne ovplyvňuje vzťahy v rodine. „Počas dištančného vzdelávania doma sa mnohé deti stávajú očitými svedkami domáceho násilia, ktorého sa niektoré postupne stávajú obeťami, čo vážne ohrozuje ich harmonický vývoj,“ upozorňuje Ackermanová. Deti, ktoré sa necítia doma ako doma, uvažujú aj o samovraždách
Za posledný rok stúpli o 20%
Sú rodiny, v ktorých deti nezažívajú podporu, nik ich nevedie a chýbajú im konštruktívne výchovné pravidlá. Nerozumejú si s rodičmi, ich novými partnermi, súrodencami. Nemajú počas covid situácie kam ujsť – žiadne osobné rovesnícke kontakty, záujmové krúžky, voľnočasové aktivity, či stretnutia s ďalšími obľúbenejšími alebo chrániacimi členmi rodiny. „Pri takmer nulovej šanci uniknúť z problematickej izolácie zažívajú pocit úplného zúfalstva a beznádeje, a nie zriedka sa uchýlia k sebaubližovaniu, samovražedným úvahám až pokusom,“ upozorňuje psychologička. „Mám aj 9-10ročné deti, ktoré proklamujú túžbu zomrieť. Problémom sú vzťahy s rodičmi a súrodencami, šikana, rodičovské tlaky na školský výkon (bez záujmu, prečo to deťom nejde), zrady v kamarátstvach, nešťastné lásky, aj internetové stalkovanie. Deti sú na internete príliš skoro vystavené podnetom, ktoré nedokážu spracovať, a ak doma zlyháva komunikácia, deti zo svojej zúfalej situácie nevidia východisko,“ tvrdí psychologička Vesel Ganoczyová.
Základným pilierom je komunikácia v rodine
Každé dieťa má v sebe prirodzenú túžbu mať blízky vzťah so svojimi rodičmi, žiaľ niektorí rodičia túto šancu priamo zmaria. Nezužujme komunikáciu s deťmi len na výkon v škole a bežnú logistiku počas dňa. Ukazujme deťom, že aj my zápasíme s hnevmi, zradami a sklamaniami a učme ich ventilovať negatívne pocity, aby sme sa znovu mohli pozerať na svet pozitívnejšími očami. „Ak sa prežívanie dieťaťa zmení k depresívnemu, negativistickému, ak sa stiahne do seba alebo je zlostné, či si ubližuje, ide o varovné signály a netreba ich podceniť ani zvaľovať na „pubertu“. Aj negatívne emócie majú svoje miesto a dá sa s nimi konštruktívne narábať. Ak si na to rodičia netrúfajú alebo im to nejde, sme tu, aby sme im s tým pomohli,“ odkazuje Vesel Ganoczyová.
Na adaptáciu s COVID dobou pomôže COVID projekt – dôležitý je hmatateľný výsledok
Tento čas je výzvou ako v obmedzených podmienkach tráviť svoj čas aktívne, ako mu dať zmysel. „Môže to byť rekonštrukcia izby, nástenka nad pracovným stolom, triedenie oblečenia, hračiek, učenie sa nového jazyka, čítanie kníh… Súrodenci, či deti s rodičmi môžu spolu cvičiť, variť, podieľať sa na chode domácnosti. Niektorí „moji“ adolescenti si tvoria vlastné značky oblečenia, vyrábajú šperky, maľujú na plátenné tašky a posúvajú ich ako darčeky kamarátom. Učia sa programovať, hrať na hudobný nástroj, maľujú, píšu vlastné poviedky, či tvoria komiksy,“ uvádza príklady Vesel Ganoczyová. Samozrejmosťou by mala byť krátka prechádzka kvôli základnej psychohygiene.Existuje pozitívna vzorka detí, pre ktoré je COVID izolácia prínosomMedzi výnimky detí/adolescentov, ktorí v covid období zažívajú aj osobný benefit – sú deti s diagnózami z autistického spektra, ktorým bežný školský režim prináša veľa rušivých a zaťažujúcich sociálnych situácií, hlukov a ruchov, preto im online výučba skôr vyhovuje. Druhou skupinou sú šikanované deti, ktoré si v období dištančného vzdelávania môžu „vydýchnuť.“ „Z dlhodobej terapeutickej perspektívy samozrejme v oboch skupinách dochádza k tomu, že po návrate do „bežných koľají“ budú čeliť adaptačnej kríze. Preto terapeuticky nezabúdame na kotvenie zdrojov, ktoré budú potrebovať pri návrate do bežnej reality po skončení pandemických opatrení,“ vysvetľuje psychologička Vesel Ganoczyová. Tretia mikroskupina sú deti s poruchami príjmu potravy v akútnejších fázach, ktoré počas COVID izolácie zápasia so svojou poruchou doma, s podporou svojej rodiny. „Momentálne mám v starostlivosti 10 až 13-ročné deti, ktoré doma postupne nastavujeme na režim „normálneho“ jedenia a spracovania ich úzkostí po požití potravy s vypätím všetkých síl zainteresovaných. V škole by sme nedokázali zabezpečiť ani kontrolovať pravidelný režim, potrebný pre uzdravenie,“ uvádza psychologička.
Počas COVID doby trpí aj duša predškolákov, vysielajú varovné signály
Malé deti veľmi citlivo vnímajú svojich rodičov, ktorých pandémia dostala do psychickej nepohody, resp. nečakane stratili blízku osobu „Môžu svojim psychickým rozpoložením vyvolať u dieťaťa depresívne príznaky a môže dôjsť k transgeneračnému prenosu traumy. U škôlkarov sa tak objavujú psychosomatické ťažkosti, bolesti hlavy, poruchy spánku, ústupky v dodržiavaní osobnej hygieny, môžu sa prejaviť tiky, aj poruchy príjmu potravy,“ vysvetľuje Ackermanová. Vtedy rodičia nemajú váhať a kontaktovať detského psychiatria alebo psychológa.
Deti, ktoré prekonajú osobnú COVID krízu, ľahšie prekonajú problémy v budúcnosti
Sociálny vývin a životy mnohých detí, táto doba výrazne poznačí. Udržiavanie aspoň telefonických, či četovacích kontaktov nenahradí v plnej miere reálne osobné kontakty a sociálne situácie. Každá skupina čelí svojim vlastným výzvam aj frustráciám: Prváčikovia, ktorí v škole viac nie sú ako sú, ich prvá skúsenosť so školou je od začiatku iná ako má byť. Prechody na druhý stupeň, na stredné či vysoké školy, skúšky, maturity, prijímačky. Stredoškoláci na odborných školách bez potrebnej praxe. Adolescenti, ktorí už majú partnerské vzťahy a momentálne sa dlhodobo nemôžu vidieť alebo sa vidia len obmedzene. „V dôsledku dlhodobého stresu môže u mladistvých nastať vážne narušenie ich psychosociálneho a emocionálneho vývoja v kontexte intrapsychického prežívania a interpersonálnych vzťahov,“ hodnotí Ackermanová. Naopak u tých, ktorí osobnú krízu úspešne zvládnu, či už s pomocou rodiny, viery alebo odborníkov na duševné zdravie, môže nastať posttraumatický osobnostný rast. „Títo jedinci sú schopní sebareflexie, teda na racionálnej a emocionálnej úrovní sa dokážu vyrovnať s prekonanou traumou. Aj v budúcnosti budú schopní čeliť problémom,“ tvrdí Ackermanová.
Napriek všetkému, sme v tom všetci spolu: dospelí aj deti
Aj my dospelí čelíme ťažkým výzvam a deti nás potrebujú vidieť autenticky, ale zároveň zvládajúco. „Učme deti vnímať dianie okolo seba ako niečo, čo síce nevieme ovplyvniť, ale môžeme sa naučiť s tým žiť a nestratiť zmysel pre humor. Môže sa nám množstvo opatrení nepáčiť, ale buďme schopní oceniť aj pozitívne úmysly, s ktorými ich ľudia nariaďujú. Ukážme deťom, že sme všetci teraz tak trochu superhrdinovia, každý na svojom piesočku. Skúsme nielen vidieť svetlo na konci covidového tunela, ale vnímať aj svetielka po ceste tým tunelom. Môže to byť naša spoločná hrdosť aj radosť, keď to všetko vydržíme,“ dodáva Vesel Ganoczyová.
