Jana Kaučáriková pochádza z Oravy, je mamou a vyštudovanou zdravotnou asistentkou. Napriek svojej nie dlhej praxi hneď vo svojich začiatkoch okúsila, ako fungujú niektoré zariadenia pre seniorov (DSS) na Slovensku. Jana nás oslovila, že sa chce podeliť o svoje skúsenosti a tým pomôcť riešiť situáciu.
„Pracovať chcem s tými, kvôli ktorým sa robia všetky tieto opatrenia a obmedzenia. Dopad je bohužiaľ zničujúci a naši seniori trpia. Nechajme všetko, čo sa stalo, už to nezmeníme. Vidíme, že to nie je dobrá cesta, preto ju treba opustiť, a to čím skôr. Musíme začať normálne žiť, spraviť hrubú čiaru, prestať sa báť vírusov. Boli a budú tu stále, nemôžu nás takto paralyzovať. Všetku energiu, ktorá bola vkladaná do informovania o kovide, treba vložiť do informovania o imunite – to je naša reálna záchrana“. tvrdí Jana
Starať sa o seniorov nie je vždy jednoduché a už vôbec nie v situácii, akú tu máme teraz. Prečo ste si vybrali práve oblasť spojenú so starostlivosťou o starších ľudí?
“ Už počas môjho štúdia som praxovala v hospici v Trenčíne, Ľubici a Ľubietovej. Dlhé roky som zapálená pre takúto prácu v prostredí hospicov a to hlavne po prečítaní knihy MUDr. Marie Svatošovej s názvom Hospice a umění doprovázet. Aj na SZŠ nás učili, ako máme uspokojovať potreby človeka, ktorý je odkázaný na iných. Realita na Slovensku je však iná, kritická. Dúfam, že existujú aj svetlé výnimky, kde to nie je až také zlé. Pomáhať starým ľuďom je mojou úlohou a poslaním.“
V čom hlavne je situácia v slovenských zariadeniach sociálnych služieb podľa Vás kritická?
„Myslím, že všeobecne sa vie o zanedbávanej starostlivosti voči seniorom a to hlavne z dôvodu nedostatku personálu. Ale to, že si to ľudia nechcú uvedomovať a že to neriešia je pre mňa zarážajúce. Neviem totiž o nikom, kto by si v tomto „kovidovom“ čase zobral blízkeho človeka k sebe domov, alebo že by sa ľudia domáhali, aby ich pustili pomôcť postarať sa o blízkeho v zariadení pre seniorov. Vyčerpaný personál, takmer bez nádeje (keďže ani vakcína neprináša slobodu), bez kontroly a za zavretými dverami, aj to sú tie hraničné situácie, kedy sa prejavuje v ľuďoch zlo. V anjeloch nie a vďaka Bohu, že aj tých tu ešte máme. Zlo nechce byť odhalené, bojí sa svetla. Keď sa stretne ľahostajnosť až neprajnosť so starostlivosťou, vyženie ju – to je realita.“
Ako vyzerali prvé dni po Vašom nástupe do novej práce? Aké sú Vaše prvotné skúsenosti z prostredia DSS?
„Po nástupe do môjho nového zamestnania v Dome tretieho veku v bratislavskej Petržalke, som po dvoch dňoch zaúčania ostala na novom pracovisku sama, musela som si poradiť bez sestry, postarať sa o klientov na tamojšom „kovidovom“ oddelení. V nočných službách som bola zodpovedná aj za ďalšie oddelenia, teda za množstvo klientov, ktorých som nepoznala. Klienti boli v rôznych, ťažkých stavoch a nemala som sa s kým poradiť, preto som sa po 7 mesiacoch rozhodla odísť a nájsť si prácu ako naozaj len zdravotný asistent, nie samostatná sestra. Zaujala ma ponuka moderného zariadenia v krásnom prostredí Devínskej Kobyly, kde mi však bolo iné sľúbené, ako bola skutočnosť. Keď som tam videla ten prístup a spôsob starostlivosti o seniorov, neostala som ticho. Po pár dňoch som dostala výpoveď. Následne som sa zamestnala v tretej bratislavskej DSSke, ktorá sídli v Rači. Na oddelení, kde som pracovala, bolo aj desať klientov, ktorých bolo treba kŕmiť a to dosť dlho, nakoľko pomaly žujú a prehĺtajú. Ak sme im chceli dať polievku aj hlavné jedlo a šalát, tak to dve opatrovateľky nestíhali, a preto im ani nedávali toľko, koľko by zjedli, keby bolo viac ľudí a času na ich kŕmenie. Aj keby pomáhala sestrička, stále tí poslední by dostali jedlo už vychladnuté. A sestričky robia už dlhodobo 24h služby, jedna na dve poschodia, takže oni toho majú samy dosť. Keď boli klienti chorí, málo jedli a pili, teda aj menej vylučovali a bolo s nimi menej práce, na čo si zamestnanci zvykli a nechce sa im, aby mali prácu s prebaľovaním, teda im dávajú málo jesť a piť, dokonca ani ovocie nechcú dávať, aby nemali hnačky.“
Čo by ste po týchto Vašich skúsenostiach zmenila, napravila, prenastavila? Aké návrhy na zlepšenia ste predložila kolegom a nadriadeným?
„Aby boli spokojní klienti, musí to baviť hlavne zamestnancov, ktorí sa s láskou a ochotou klientom venujú. Hovorí sa, že všetko je o peniazoch, chvála Bohu, nie pre všetkých, toto je práca, ktorú za normálnych okolností idú robiť ľudia z presvedčenia a keďže je tímová, dobrý kolektív je nad platom. V DSS pracujú aj skvelí zamestnanci, ktorí sa snažia zabrať aj za tých, ktorí tam nepatria, ale sú len ľudia, takže nemajú čas okrem množstva práce aj dostatočne zaúčať nových kolegov. Keď aj príde nový človek, ťažko sa chytí, keď sa mu nemá kto venovať, narobí sa kopec chýb, aj škôd. Na zaúčanie nových zamestnancov je potrebné vyčleniť človeka, prípadne im dávať aspoň odmenu za prácu naviac. Treba sa držať jasného plánu/manuálu (nezabúdať množstvo info, ktoré môžu byť už vytlačené, prehľadne spracované, systematicky podľa dôležitosti), predchádzať tak vyčerpaniu, znechuteniu. Chýbajúci personál treba určite doplniť dobrovoľníkmi, teda ich pripravovať aj ako zálohu. Najlepšie ponúknuť túto možnosť priamo rodinám klientov, aby mohli byť viac so svojim príbuzným a zároveň príležitostne pomôcť aj ostatným – o tom je aj skutočný hospic – umožniť doprevádzať svojho príbuzného, aby čo najmenej trpel práve tým najťažším – izoláciou. Vypracovala by som pre nových kolegov pôdorys, aby sa vedeli skôr zorientovať v komplexe a umiestnení klientov. Vypracovať pre každého klienta zošit, kde by boli na začiatku všetky základné údaje a postupne by každý dopísal to, čo považuje za potrebné/zaujímavé/zmenu stavu – aby nový kolega hneď vedel, o akého klienta sa má starať, na čo si dať pozor. Vypracovať úplne podrobný časový postup kedy, kde, čo, ako robiť. Toto sú veci, ktoré sa dajú časom zistiť, ale keď sa musí nový kolega zaučiť hneď a sám, tak mu pomôžu. Sú nutné pravidelné a časté kontroly starostlivosti a opýtať sa na spokojnosť aj klientov.“
Vieme, že správna životospráva, pohyb a psychická pohoda je pre našu imunitu smerodajná. Ako riešia osvetu v tomto smere v zariadeniach pre seniorov?
„Aktuálne je dôležité prestať konečne strašiť kovidom! Namiesto toho sa musíme neustále vzdelávať o potrebe upevňovania imunity na troch základných úrovniach: psychická (udržiavať vzťahy, pozitívne myslenie, záujmovú činnosť, tvorenie…), fyzická (pohyb, čerstvý vzduch, zdravá strava, chudnutie, otužovanie…), zdravotná (miesto čísel úmrtí zverejňovať čísla potrebných dávok vitamínov, minerálov v tomto infekčnom období). Pacientom treba dať lieky, ktoré sa už osvedčili na kovid, treba ich informovať, že kovid nie je taký strašný, ako sme sa báli, že tí, ktorí ho už prekonali, majú imunitu na celé mesiace a tí, ktorí ho ešte nemali, sa ho nemusia tak báť, ako chrípka sa dá vyliečiť. Netestovať invazívnym spôsobom, ale zo slín. Nenútiť do očkovania nijakým spôsobom, ani presviedčaním. Teda úplný základ je zmeniť vytváranie atmosféry strachu z kovidu na intenzívnu osvetu upevňovania zdravia, priateľských vzťahov, radosti zo života. Klienti tým psychicky trpia a zhoršuje sa im celkový stav.“
Strach dokáže narobiť viac škody ako samotné vírusy. Sú zamestnanci v DSS pripravení vysporiadať sa so svojim strachom a strachom klientov?
„Zamestnanci sa boja teraz chodiť medzi klientov a tým je starostlivosť o seniorov výrazne zanedbaná. Ak je niekde naozaj výrazne potrebné, aby boli zamestnanci v ochranných oblekoch, je potrebné pridať tam pracovníkov, nakoľko v časovej tiesni sa nedodržujú opatrenia zabezpečujúce význam tých oblekov a sú nielen zbytočné, ale dokonca škodlivé, nakoľko v nich zamestnanci neposkytujú takú starostlivosť ako keď ich tieto neobmedzujú (neprekážajú im). Zamestnanci ich však nosia, lebo sa boja kovidu a tiež sa od nich nevyžaduje taký výkon, ako keby ich nemali. Klientov (teda nákazy kovidom od nich) sa boja pracovníci DSS, ktorí by sa im mali venovať a už mesiace ich zanedbávajú a zhoršujú im tak ich stav, teda strašenie kovidom – prehnané opatrenia – viac poškodzujú klientov ako chránia. Potrebné je cvičiť s klientmi, rozhýbať ich, nie nechať v posteli umrieť od podvýživy, bezvládnosti/ bez pohybu, v strachu a osamelosti. Dokonca ak sa ozvú, tak ich umlčia výhovorkami typu: „máme kovid, nedá sa“, „je nás málo“ a pod. Potrebné sú návštevy sociálnych pracovníkov, psychológov, lekárov (rozhovory, vyšetrenia).“
Ako na všetky Vaše návrhy reagovali kolegovia a nadriadení?
„Nemajú záujem, nechcú to počuť. Väčšinou chcú mať len pokoj, nikto nechce nič riešiť.“
Chýbajú podľa Vás vedeniu manažérske zručnosti ? Kde je chyba?
„Vo vedení musia byť ľudia orientovaní prioritne v prospech klientov, nie pre svoj zisk, či pohodlie. Takí budú podporovať podobne zameraných zamestnancov, ktorí radi ostanú a podporia ďalších kolegov. Spolu vytvoria tím, kde je vôľa – tam bude aj cesta. Niekde zlyháva aj manažovanie. Keď máte problém zohnať sestru, nedávala by som jej robiť veci, ktoré môžu robiť napríklad údržbári, šoféri (odniesť plienky). Umývanie stolíkov a hrnčekov na izbách, dopĺňanie tekutín, donášanie jedla z kuchyne, odnášanie a umývanie riadov, má mať na starosti pomocný pracovník, teda by sa šetrilo nedostatkom opatrovateľov.“
Tvrdíte, že ste ochotná pomáhať seniorom aj ako dobrovoľníčka úplne zadarmo. Ako na túto Vašu ponuku reagujú zamestnávatelia, DSS a zariadenia pre seniorov? Chcú Vašu pomoc?
„Nechcú. Hlavná výhovorka je, že chcú minimalizovať riziko nákazy, ktoré sa im zdá byť väčšie ako benefit pomoci klientom. V skutočnosti väčšinou nechcú, aby ktokoľvek videl, ako to tam vyzerá a vyrušil ich svojou prítomnosťou z ich zvykov. A nemajú záujem, aby niekto robil to, čo oni robiť nechcú (aby nebol obľúbenejší, nedostal za to odmenu, alebo aby to nebolo žiadané aj od nich). Napríklad ovocie klientom nemá kto čistiť a ani nie je k tomu vôľa, keďže môžu mať hnačky, takže ponúkanie klientov najesť sa poriadne sa nekoná, aby nebola práca s prebaľovaním. Ja som sa ponúkla, že ich teda v pokoji nakŕmim, aj prebalím veľmi rada, aby zosilneli a pochutili si aj na ovocí. Popri tom im niečo podať, prehovoriť s nimi pár viet.“
Ako je to aktuálne s finančným ohodnotením personálu? Koľko dnes ponúkajú takej opatrovateľke, zdravotnej asistentke ako ste Vy?
„Veľmi sa to líši, približne 600 – 1000€. Momentálne si dosť prilepšili pracovníci na kovid oddelení, keď sa tam aj spí (aj strava je zadarmo), niektorí zarobili aj dvojnásobok oproti bežnej výplate. Bohužiaľ starostlivosť mali klienti ešte horšiu, napríklad ich ani nesprchovali celé týždne.“
Kontaktovali ste následne kompetentných, riaditeľa, ministra?
„Áno. Keď som nepochodila u vrchnej sestry, rozhodla som sa ísť za riaditeľom. Mala som nejaké návrhy, ale zaskočili ma výpoveďou. Napriek tomu som im stručne napísala, čo je potrebné zmeniť. Pri absurdnej výpovedi v DSS Rača (nemali dostatok personálu, boli s mojou prácou spokojní, ponúkla som sa aj zadarmo vypomáhať, a dali mi výpoveď) som situáciu opísala zriaďovateľovi (BSK) a bola som aj na Ministerstve práce (Odbor krízového manažmentu a bezpečnosti).“
Ako túto situáciu vnímajú samotní seniori a ich príbuzní? Čo im podľa Vás najviac chýba?
„Samotní klienti sú už tak zúfalí, že sa dožadujú svojich milých aj za možnú cenu nakazenia sa. Odporúčam pozrieť si o tom dokument Pandémia SK (Zlatá klietka): . K seniorom treba čím skôr pustiť ich milých, aby sa potešili, pookriali na duši, prebrali sa z kovidového utlmenia, aby ožili, lebo psychika a láska lieči :)“ dodala Jana
