Košická výtvarná scéna si dnes pripomína významné výročie. Dnes uplynulo 117 rokov od narodenia Ľudovíta Felda, ktorý patril k najvýznamnejším predstaviteľom košickej moderny.
Narodil sa 19. marca 1904 do chudobnej židovskej košickej rodiny. Feld mal ďalších osem súrodencov. Ľudovít sa však odlišoval výtvarným talentom a ako sa ukázalo aj vzrastom. Keď mal osem rokov, prestal rásť. Kvôli svojmu hendikepu čelil posmechu, no neodradilo ho to od zdokonaľovania svojho výtvarného talentu. Do tajov kreslenia ho zasvätil učiteľ Samo Oravec. Po maturite mierili jeho kroky na kresliarsko – grafickú školu Eugena Króna, kam chodil v rokoch 1921 – 25. Potom do roku 1933 študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti. No z mesta musel pod tlakom rastúcich antisemitských nálad odísť. Rozhodnutie umocnil aj fakt, že prišiel o štipendium, navyše bol Žid a cudzinec.
Neutiekol, aj keď mohol
Pod tlakom týchto udalostí zrejme konvertoval na kresťanstvo, presnejšie katolicizmus. Bohužiaľ, ani to mu neprinieslo pokoj, práve naopak. Rodina tento jeho krok neprijala. Ostal kdesi na pomedzí dvoch komunít. Židovská ho odmietla, lebo už bol kresťan, pre kresťanov ostal Židom. Vtedy však ešte nikto netušil, že prídu ešte horšie časy… Prišla II. svetová vojna, Košice sa ocitli v Horthyovskom Maďarsku. V roku 1944 začali v starej košickej tehelni na Moldavskej ulici Nemci zhromažďovať Židov, ktorých čakali deportácie do koncentračných táborov. Feld mal najprv šťastie, že nebol na zozname. Tvrdí sa, že dievča, ktoré zoznam spisovalo, bolo jeho žiačkou a svojho učiteľa naschvál vynechalo. Feld však samotu bez rodiny nevydržal a preto sa prihlásil dobrovoľne. Priamo v tehelni sa mu naskytla ďalšia možnosť na útek, keď mu ju poskytol jeden z dozorcov, no on ponuku neprijal.
Anjel smrti sa k nemu správal dobre
Feldovcov čakal transport rovno do Osvienčimu, väčšina rodiny žiaľ skončila rovno v plynovej komore. Ľudovíta Felda však zachránili dve veci – jeho trpasličí vzrast a výtvarný talent. Felda po príchode do Osvienčimu dozorcovia kvôli vzrastu zaradili medzi deti. Esesáci si všimli, že nosí ceruzku, v krátkych chvíľach voľna si kreslí a jeho kresby si medzi sebou rozdelili. Vďaka tomu bol jeho život viackrát ušetrený. Niektoré kresby sa dostali až k Mengelemu, ktorý si ho vyžiadal. Mengele mal navyše rád rôzne ľudské anomálie a zaradil ho medzi tých, ktorí neskončia v plyne. Naopak, skončil ako „dvorný“ kreslič Anjela smrti Dr. Mengeleho. Feld tak na kresbách zaznamenával jeho neľudské pokusy. No portrétoval aj samotného Mengeleho, či dôstojníkov a dozorcov. Podľa Feldovej žiačky Silvie Fishbaumovej jej vraj spomínal, že Mengele bol k nemu paradoxne aspoň naoko zdvorilý. Ako sa však k Osvienčimu blížil front a Nemci začali časť tábora likvidovať, začali zvolávať na nástup deti s tým, že ich odvedú preč. V skutočnosti ich ale čakala smrť. Ľudovít Feld však presvedčil 13 detí, aby nikam nešli a poriadne sa schovali pod najspodnejšie prične. Zachránil im tak život, hoci na oslobodenie a záchranu čakali niekoľko dní o hlade a v zime. Koncom 80. rokov ho niekoľko zachránených chlapcov vyhľadalo, aby mu poďakovali. Pokiaľ ide o Felda, v koncentráku zahynulo 20 členov jeho rodiny. Okrem neho sa zachránila sestra Frida a brat Ignác.
Prichýlil ho kamarát
Po skončení vojny žil Ľudovít Feld do roku 1949 v Bratislave, no potom sa vrátil do rodných Košíc. Nečudo, keď raz vyhlásil: „Som kronikár starých Košíc a teraz sa znovu budujú.“ Mnoho známych košických maliarov a výtvarníkov mu vďačí za rady, či pomoc. Učil sa u neho aj známy košický sochár Juraj Bartusz, ktorý často navštevoval rodinu Löfflerovcov. Ľudovít Feld býval u svojho dobrého kamaráta Vojtecha Löfflera, ktorý mu poskytol útočisko v podkroví svojho domu.Ľudovít Feld vytvoril počas svojho života stovky perokresieb, akvarelov, grafík, či litografií so zákutiami Starého mesta, Dómu sv. Alžbety, či divadla. Rád maľoval krajinky aj portréty, no nerád ich dával ďalej. Ak, tak ich daroval, alebo predal pod cenu.
