Počas udalostí uplynulých dní trochu zaniklo výročie, ktoré sa viaže k jednej z najtragickejších nehôd v hromadnej doprave na Slovensku. K nešťastiu došlo 30. októbra 1978 počas rannej špičky. Električková súprava Dopravného podniku mesta Košice (DPMK) pozostávajúca z dvoch vozňov premávajúca na linke číslo 6 viezla zhruba 200 ľudí. Vtedy nikto nemohol tušiť, že pre niektorých to bude posledná jazda, iným zmenila navždy život. Štatistika nehody bola desivá – deväť mŕtvych a desiatky zranených. Mnohí z nich ťažko, keďže prišli o končatiny.
Pravdu sa už asi nedozvieme
Ešte smutnejšie je, že ani po 42 rokoch nie je celkom jasné, čo bolo príčinou tragédie. Vyšetrovanie vtedajšej Verejnej bezpečnosti (VB) kládlo nešťastie za vinu vodičke električky Marte Lilekovej. Tá pár hodín po tragédii podľahla zraneniam. Navyše príslušníci VB „zatrhli“ akékoľvek fotografovanie. Jediný, komu sa podarilo urobiť aspoň zopár záberov bol známy košický fotograf Róbert Berenhaut.
Čosi napovie aj uznesenie od vyšetrovateľov VB, keďže pôvodná správa VB bola žiaľ v roku 1989 skartovaná. „Dňa 30.10.1978 o 4.47 hodine odišla vodička Marta Lileková z vozovne DPMK so súpravou električiek č. 229-298 smerom k amfiteátru, odkiaľ odchádzala o 5. hodine smerom na VSŽ Košice. O polhodinu neskôr sa vracala z VSŽ na Železničnú stanicu, odkiaľ urobila jednu cestu na Námestie Maratónu mieru a späť na Železničnú stanicu. O 6.55 hodine odchádzala zo železničnej stanice cez Moldavskú cestu po Triede SNP. Vozne sa v priebehu jazdy riadne zaplnili a električka bola plne obsadená. Keď schádzala dole kopcom smerom na zastávku pri amfiteátri, tam už nezastavila. Pri vchádzaní do pravotočivej zákruty s polomerom 100 metrov sa predný vozeň prevrátil na ľavý bok a šmýkal sa po vozovke až narazil na okrasné stromy stojace vedľa cesty. Zadný vozeň sa súbežne vykoľajil a ostal ležať na pravom boku. Pri tejto nehode utrpela vodička ťažké zranenie, ktorému v MÚNZ podľahla.“ píše sa v spomínanom uznesení.
Na vine bola vodička
Taký bol záver vtedajšieho vyšetrovania VB. V policajnej správe je to jasne uvedené. „Pri skúške bŕzd bolo dokázané, že na vozni 229 účinkovali minimálne tri zo štyroch brzdných elektromagnetov. Bolo dokázané, že v čase nehody fungovali minimálne dve z troch bŕzd a pri správnom spôsobe brzdenia sa vykoľajeniu električky dalo zabrániť,“ píše sa v odôvodnení príčiny nehody. Vyšetrovatelia VB si vytvorili závery aj na základe výpovedí cestujúcich z osudnej električkovej súpravy. Poľa nich vodička pri schádzaní kopcom nechala plne zaťaženú električku dosiahnuť maximálnu rýchlosť, neskoro reagovala na vzniknutú situáciu a keď zistila, čo sa deje, konala nepremyslene. „Používala nesprávnu techniku jazdy, stláčala vypínače, ktoré na zastavenie vozidla neboli dôležité a neupozornila cestujúcich ani na možnosť použitia záchrannej brzdy. V dôsledku jej konania dosiahla súprava rýchlosť 77,5 – 85,9 kilometrov za hodinu a prevrátila sa.“ konštatuje sa ďalej v policajnej správe. No aj dnes sa pošuškáva, že to pokojne mohlo byť aj inak a vinu zhodili na mŕtvu vodičku, ktorá sa už nemohla nijako brániť. Údajne už počas prvej jazdy v osudný deň hlásila dispečerovi problém s brzdami. Žiadne záznamy o tom sa však nezachovali.
Svoje si o tom myslí aj Pavel Titl, ktorý v tom čase brigádoval ako vodič električky. „Študoval na vysokej škole revízor, Marta Lileková robila revízora ako kmeňový zamestnanec, spolu sme boli neskôr vo vodičskom kurze na električky, ona prešla z revízorky za riadnik, a ja som brigádoval ako vodič kým som neukončil štúdium na technike, potom som ešte pár rokov brigádoval aj po ročnej vojne,“ spomína si Titl. A ako vníma tragédiu aj s odstupom času? „Keďže som Martu Lilekovú osobne poznal, mrzí ma, že jej túto tragickú nehodu dali za vinu. Z príkazov vtedajších politických špičiek – samozrejme vedenia KSČ v Smíchovskej Tatre, krajských, mestských aj podnikového straníckeho vedenia v DPMK sa retušovali a prepisovali výsledky šetrenia príčin, keď zlyhali všetky brzdné systémy súpravy a vina sa pripísala na vrub nešťastnej vodičky. Veď čo, mŕtvi sa nevedia brániť… Dôkazom o vine vodiča mala byť aj rekonštrukcia nehody, hore pri nemocnici už stála súprava naložená pieskom a malo sa s ňou zísť dole k amfiteátru a dokázať chybu vodičky. Ale vo vozovni DPMK sa nenašiel samovrah, ktorý by to dole kopcom zišiel a cúvalo sa naspäť aj s pieskom na Bardejovskú. Mal som tú česť odjazdiť za Martu odjazdiť jej poslednú službu v živote – na druhý deň po nehode som robil jej službu, nakoľko sa zadelenia robili na dva dni. Moja najsmutnejšia éra za éry brigádovania ako vodiča električky…“
V to osudné ráno sa v električkovej súprave viezol aj operný spevák Štefan Margita. Vtedy ešte ako študent sedel s profesorkou v zadnom vozni. Keď sa rozprávali, došlo k tragédii. Mal šťastie, nič vážne sa mu nestalo. Podobne aj niektorí ďalší. Naopak, deväť ľudí nehodu neprežilo. Najmladšie obete mali len 14 rokov.
Nehodu dodnes pripomína povinnosť vodičov električiek idúcich od novej nemocnice smerom dole k amfiteátru zastaviť v polovici kopca a potom sa pomaly pohnúť. Smutnou a dôstojnou spomienkou je pamätník na mieste, kde skončili vozne električkovej súpravy 30. októbra 1978 niečo po siedmej ráno…
Obete tragickej nehody:
Jana Šestáková, 14 rokov, Milan Žadanský, 14 rokov, Galina Feciskaninová, 17 rokov, Mária Harčariková, 17 rokov, Marta Lileková, 26 rokov, Igor Kolárik, 36 rokov, Eva Lešková, 48 rokov, Alexander Hric, 74 rokov, Anna Garanská, 79 rokov
Foto: Róbert Berenhaut
